Plameň už tíchne, Noc nad lesmi padá. Krv ešte černie Na smrteľných ranách.
Hmla pokryla telá Svojim belostným plášťom. Všetko je zmetené Víchrom, chladom, dažďom.
Kým oči slepé Naveky spečatí sneh. Vrany sa zlietajú V tom podivnom sne.
Kto ešte stojí sám v tieňoch odený A stráži na zborených hradbách? Kto ešte kráča cestou v búrke, Hľadá symboly skryté v odlesku hviezd?
Najčerenšia noc Na kraj ospalý pomaly sadá. V myšlienkach blúdi, Márne pokoj stratený hľadá. Vo večnom kruhu, Kde koniec sa v sebe stráca. Keď pustou zemou Pod mračnou oblohou kráča.
Umiera sa a rodí, Kým navždy prekoná strach. A z prachu hviezdy A z hviezd ostáva prach.
Keď oheň bleskov dohára, Svet sa v svetle mesiaca kúpe. A on tam stojí jediný. Jediný, čo zostal čeliť búrke.
Keď oheň bleskov dohára A telo do tmy klesá. Tam padli nadol okovy, Duša letí slobodne k hviezdam.
„Plameň už tíchne, huk v zemi prestáva, Na nebi plameň tíchne a skonáva. Len ešte dakade hlavne padajú Na nebi hviezdy svietiť začínajú. Nebo sa čistí, dymu už viacej niet Nebo je čisté, nežiaľ len naň hľadieť. Tak nočná tichosť na dušu zaháňa, Čo by sto liet spal, dal by sa do spania. Všetko zahaslo, čo pokoj šliapalo, Alebo aspoň pokojne zaspalo. Sen ho podvodný so sieťou pretiekol Do svojich krajín schvátil a zavliekol.“Teksty umieszczone na naszej stronie są własnością wytwórni, wykonawców, osób mających do nich prawa.
