---

Nestojím tu sám v strede chladnej prázdnoty.
Ja uverím len tomu, čo zrak vidí a myseľ pochopí.
Tajom a poverám, smiech vraj by mi postačil,
Sú to len legendy, ich príbeh má (však) význam.

Nádej zhasína - jej slová v žiali tíchnu,
Zúfalstvo ju pohltí i všetku svetskú pýchu.
Mrazivá ničota, kde zastavil sa čas,
Predzvesť konca do duše mi vdýchla.

Nárek, bolesť, pochybnosť ma pohltí,
Keď nepriazeň a trpkosť do neznáma tiahnu.
Prastarý cyklus musí sa uzavrieť,
Napriek hrôze musím svoj údeľ prijať.

Nárek, bolesť, pochybnosť ma pohltí,
Keď nepriazeň a trpkosť do neznáma tiahnu.

Bytosť sa z ničoty a chladu náhle zjaví.
Jej tvár je zároveň cudzia i známa.
Rukou mi k ceste pokračovať kynie,
A jej tichý úsmev ma láka.

Do nekonečných hlbín jej temných očí,
Do omamného chladu bledých pier.
Ktorými v predlhom bozku
Bolesť i pokoj do duše vdýchne.

Prišiel čas prekročiť prah svetov nezmerných,
Okovy pozemské prachom sa rozpadli.
Do vysokých siení náhle vstupujem,
V objatí jej okúsim večnosť.

---

Teksty umieszczone na naszej stronie są własnością wytwórni, wykonawców, osób mających do nich prawa.