Hlboko v mojom srdci ostalo mi vryté,

svetlo tisícok hviezd, čo žiaria na svet.

Stával som často pod nočnou tmou,

chlad noci hladil zem, ležiacu podo mnou.



V hlbinách lesa, v tieni starých stromov,

kde život je ukrytý lesnou temnotou.

Putoval som často v tieni konárov,

lesný duch strážil cestu, zbrázdenú sieťou koreňov.



V útrobách zeme, v ríši hrdých škriatkov,

kde svetlo cestu nepozná, chlad večnej noci synov má,

tam život v tele zmiera, štebot vtáctva zaniká,

tam Permoníci navždy strážia, zhromažďujú bohatstvá.



Na brehu starej rieky, čo život prináša,

stojím v objatí vody, čo berie i dáva.

Pozeral som často do očí chladných vôd,

Čo darujú i berú život s krutosťou.



V svetle tisícok hviezd, čo žiaria na svet,

rodí sa i vstáva, zaniká i zmiera.

Všetko živé, neživé, videné i nevidené,

svetlom sveta chránené, tmou útrob zeme ukryté.



A ako stojím svet vôkol mňa je nemý.

Nepočujem ľudský dych ani bytostí rev.

Len JA s stromy ticho stojíme v tmách.

A tisícky hviezd, čo žiaria na svet.

---

Teksty umieszczone na naszej stronie są własnością wytwórni, wykonawców, osób mających do nich prawa.